Na obede s Carlom

Nový manažér, ktorého zatiaľ stopercentná úspešnosť v Premier League nás vystrelila na čelo ligovej tabuľky rozprával viac než hodinu o tých najrôznejších veciach, vrátane syra, hudby, motivácie a samozrejme futbalistoch.

Cez to všetko sa však rozhovor nemohol začať inak než o novej charitatívnej spolupráci. Je totiž známe, že všetky špičkové futbalové veľkokluby spolupracujú s nadáciami či inými charitatívnymi organizáciami. „Je to veľmi dôležité. Vieme, že žijeme dobré životy vo fantastickej atmosfére.“ začal Ancelotti. „Je to krásny život, preto je veľmi dôležité, že hráči chodia do nemocníc a navštevujú ľudí, ktorí majú určité problémy. Od klubu je to skutočne dobrá vec, rovnako tak od ľudí, ktorí su v charite zapojení, nuž a my to musíme využiť pre mladých. Potrebné na to nie sú len peniaze, ale aj čas a preto my musíme dať čas našim hráčom, zamestnancom klubu, aby o čosi zlepšili kvalitu života ostatných.“ zamýšľa sa nad sociálnou prácou, ktorú klub vykonáva.

Ancelotti sám o sebe tvrdí, že nikdy nebol človekom, ktorý by obľuboval mestský život. Vyrastal na vidieku, v oblasti severného Talianska a dodnes je zástancom tichého a pokojného života. „Môj otec bol farmárom celých päťdesiat rokov. Vyrastal som na vidieku, v Reggiole, čo je oblasť známa šunkou a syrom. Ja som tiež pracoval na farme, kde som dojil kravy. Pre nás bolo mlieko najpodstatnejšou vecou, pretože sme z neho vyrábali parmezán.“ vysvetľuje. „Nemali sme veľa peňazí, ale bol to pekný život a moja povaha a charakter sa formovali práve tu.“ tvrdí. „Nikdy som nežil vo veľkom meste a chcem tak žiť aj naďalej. V Miláne som žil blízko Milanella [pozn.r.: tamojší tréningový komplex AC] a tu v Anglicku žijem v Oxshotte [pozn.r.: blízko Cobhamu]. Chcem zostať mimo rušného života. Ak budem chcieť ísť do Londýna, žiadny problém, pretože je to skvelé mesto, ale preferujem radšej vidiek.“ uzatvára 2.kapitolu rozhovoru.

Jeho takpovediac tichá existencia a bývanie je však v príkrom rozpore s tým, čo doteraz vo futbale dosiahol. Ancelotti vyhral tri domáce tituly a dva európske poháre ako hráč a ako tréner bol v Serii A úspešný raz, avšak získal aj exkluzívne dve trofeje Ligy majstrov. Na to všetko pravdaže potreboval byť obklopený tými správnymi ľuďmi. To preňho ale očividne nemohol byť problém. V minulosti totiž pôsobil v Miláne so všetkými najväčšími klubovými legendami ako Ruud Gullit, Marco van Basten, Frank Rijkaard, Franco Baresi či Paolo Maldini. Teraz má na Stamford Bridge v rukách niečo podobné. „Famózni hráči ako Kaká, Zinedine Zidane, Paolo Maldini alebo Ruud Gullit sú skromní. Nikdy nie sebeckí.“ začal o svojich bývalých zverencoch či spoluhráčoch. „Pozrite sa na Maldiniho, ktorý hral do veku 41 rokov a to všetko z lásky k tomuto športu. Nikdy na tréning nemeškal, nikdy počas neho nezaháľal, čo je fantastické. Keď teda nájdete talent, ktorý je nesebecký, vyhrali ste.  Typický príklad je práve Maldini alebo Kaká.“ vyhlasuje. „Potom je tu ďalši druh futbalistov, Gennaro Gattuso, hráč, ktorý nie je veľmi technický, napríklad ako Ray [pozn.r.: Wilkins], ale je tým, čo v Taliansku nazývame "trascinatori“, teda niekto, ktorého hlavnou devízou je stmeľovať mužstvo, robiť ho výnimočným. On spája každého. Takýmto hráčom v Chelsea je John Terry alebo aj Didier Drogba. Sú vzormi pre ostatných." porovnáva a dodáva: „Pre mňa bol Drogba od začiatku perfektný. Jeho mentálna sila je nad všetkým a fyzická je tiež obdivuhodná. Africkí hráči celkovo majú veľmi dobrú pracovnú morálku. Pred zápasom je lídrom a preto nikdy nebola reč o jeho odchode. Pre nás je príliš dôležitý na to, aby odišiel.“ vyhlasuje.

Keď sa Talian porozhliadne po svojej šatni, cíti sa výborne. Vie, že okolo neho je množstvo talentu. To však nie je vždy v súlade s tým, čo počuje. „Hráči sa zvyknú pred zápasmi koncentrovať, takže keď som prišiel sem do Anglicka bol som veľmi prekvapený, že v šatni hrá hudba.“ hovorí s úsmevom na perách. „Keď som bol hráčom ja, mali sme trénerov, ktorí neboli radi, keď niekto vôbec prehovoril, nie to ešte počúval hudbu. Nuž a táto "zlá hudba“ je tu realitou. Niekedy sa o to stará Malouda, inokedy Mikel. Väčšinou ide o rap. Napokon, hudba tu dôležitá nie je, ide o spôsob akým hráči získavajú myšlienky ako hrať." zamýšľa sa.

Napriek hluku v kabíne je Ancelotti doma práve tam. Blízko svojich hráčov, pričom sa vždy snaží byť pokojný. Nikto ho ani iného nepozná, je to pokojný typ trénera, ktorý skôr myslí, než koná bezhlavo, ale napriek tomu priznáva, že už musel raz zvýšiť hlas. Bolo to v predsezónnom stretnutí s Readingom, kde sa pre nás zápas nevyvíjal dobre. Po polčase sme prehrávali 0:2. „Iba raz ma sklamali, a to keď sme prehrávali 0:2 v polčase.“ spomína. „Chcel som byť tvrdý. Je však ťažké vyjadriť emócie, keď nehovoríte dobre daným jazykom. Keď som nahnevaný, musím hovoriť po taliansky.“ tvrdí a následne hovorí o trénerovi, ktorý mu dal veľmi veľa: „Raz som hral [pozn.r.: v Ríme] pod švédskym koučom Nilsom Liedholmom, ktorý sa veľmi kontroloval, bol pokojný typ. Až neuveriteľne. Nikdy nestratil nervy a naučil ma, že môžem použiť tvrdé slová, ale predovšetkým to musím kontrolovať a vysvetliť tímu v čom je problém a riešiť ho.“ dodáva na záver.

Našťastie, pri stopercentnej úspešnosti v súťažných zápasoch doteraz ani nebolo veľa dôvodov na tvrdé slová alebo lietajúce poháre či kopačky, ktoré svojho času preslávili iných veľkých trénerov.

Nakoniec, Carletto môže žiť pokojný a tichý život, ale už prvé kroky v Chelsea ukázali, že jeho éra na Stamford Bridge môže byť naopak, veľmi hlučná, zábavná a radostná.

GO CARLO GO!